Ženy v krehkých dejinách Novohradu

Vyskúšame živý dokument… V prvej časti Vám predstavíme sklársku rodinu z Novohradu spracovanú — etnologičkou NMG Mgr. Michaelou Škodovou. A potom ju doplníme o pohľad na významnú ženu sklárskeho rodu historikom NMG Mgr. Štefanom Chrastinom.

Sklársky rod

“Nehmotné, ako i hmotné kultúrne dedičstvo si spoločenstvá a skupiny odovzdávajú z generácie na generáciu a znova vytvárajú ako reakciu na okolité prostredie. Poskytuje im to pocit identity a kontinuity. Sklárstvo ako jedno z najvýraznejších a najvýznamnejších priemyselných odvetví v Novohrade nám v regióne zanechalo nezmazateľnú stopu, či už ide o stavebné pamiatky, dokumentáciu, konkrétne výrobky, ale aj o duchovnú a sociálnu kultúru sklárov. Výskum jednotlivých spomenutých okruhov by sa však nemohol uskutočniť, keby nebolo významných sklárskych rodov, ktoré stáli za vznikom a fungovaním sklárskych hút. Z množstva rodín, ktoré sa podpísali za rozvoj sklárskeho priemyslu v Novohrade a Malohonte, sme vybrali a rodinu Kuchinkovcov” M. Škodová

Rodina Kuchinkovcov

Skoro všetky sklárne na Slovensku zriadili cudzinci. Buď ich šľachtici alebo banské mestá povolali za týmto účelom z cudziny, alebo sa sami ponúkli vrchnosti, že na jej panstve postavia sklársku hutu. Jediní sklárski podnikatelia domáceho rodu boli Kuchinkovci, najrozšírenejší sklármajsterský rod na území Slovenska.

Rodinu Kuchinkovcov môžeme smelo zaradiť medzi tie rodiny priemyselných podnikateľov, ktoré na území Novohradu, ale aj mimo neho vyorali hlbokú a zreteľnú brázdu. Dominantou ich podnikateľskej činnosti sa stal sklársky priemysel, no ani ostatné druhy podnikateľskej činnosti im neboli cudzie. Žriedlo ich podnikavosti treba s najväčšou pravdepodobnosťou hľadať v rodinnom prostredí, ktoré ich formovalo a v danej dobe poskytlo aj možnosť nadobudnúť vzdelanie. Nepochybne aj osobné dispozície v neskorších rokoch rozhodli o tom, že každý člen rodiny sa úspešne presadil vo vtedajšom tvrdom konkurenčnom boji.

Pôvod rodiny Kuchinkovcov je v Gemerskej stolici. Otcom početnej rodiny šiestich synov a dvoch dcér (jeden syn a jedna dcéra zomreli v detskom veku) bol Jakub Kuchinka (Kuhinka), ktorý bol v roku 1811 kováčom v železiarskej spoločnosti Muránska únia. V rokoch 1817–1818 ho už nachádzame ako obchodníka v Betliari, kde vo veku 36 rokov 27. júna 1819 náhle zomrel. Vdove Kataríne s výchovou mladších súrodencov Jozefa, Leopolda a Karolíny pomáhal syn František. Dňa 22. novembra 1821 sa vdova druhýkrát vydala za rožňavského klenotníka Jána Zeitlera, pochádzajúceho z Bratislavy, ktorý začal v roku 1825 árendovať skláreň na Sihle. Tu sa zaučili do tajov sklárskej výroby aj jeho nevlastní synovia František, Jozef, Leopold a Štefan. Najstarší z bratov — Karol sa usadil v Hronci, kde sa aj 3. septembra l828 oženil. Prenajal si miestnu krčmu, jatku, ako aj krčmu v Osrblí. Neskôr sa presťahoval do Brezna, kde sa venoval obchodu s drevom a stal sa váženým občanom mesta (člen mestskej rady).

Druhý syn František spolu s bratom Jozefom a Leopoldom spravovali spoločne so svojím otčimom prenajatú cisársko-kráľovskú sklenú hutu v Sihle a v roku 1828 už árendovali aj sklenú hutu grófa Antona Forgáča (Forgách) v Doline, neďaleko od Sihly. V sklárni na Doline sa vyrábalo popri dutom aj tabuľové sklo. Sihlianska skláreň od svojho spustenia do prevádzky v roku 1762 vyrábala výlučne chemické a laboratórne sklo. Jej produkcia bola zameraná pre potreby Mincového úradu v Kremnici, kde sa používala na odlučovanie drahých kovov, ale využívala sa aj na vybavenie laboratórií v

banskoštiavnickej banskej akadémii (až do roku 1855). Svojimi výrobkami zásobovala Sihla tiež jednotlivé banské úrady v Smolníku, Starých Horách, Španej Doline a inde. Úplne samostatnými nájomcami huty v Sihle sa po J. Zeitlerovi stali Kuchinkovci prvý raz v roku 1843. Bratia František a Leopold obnovili po otčimovi nádejnú prenájomnú zmluvu na ďalšie obdobie. Leopold Kuchinka zostal na hute v Doline a po rodičoch prevzal vedenie sklárne v Sihle. Po skončení prenájomnej zmluvy a zastavení výroby na Sihle v roku 1855, keďže erár už nemal záujem na ďalšej existencii huty, sa rozhodol odísť na iné miesto. Ešte na Sihle mu vo veku 30 rokov zomrela manželka Amália (1850). Potom začal so svojimi tromi dcérami Gabrielou, Adelaidou a Hermínou a synom Gejzom nanovo podnikať v sklárni v Hornej Bzovej. Hutu odkúpil a neskôr prenechal svojmu zaťovi Karolovi Danielovi, rodákovi z Rovnian. Ten tu úspešne pôsobil aj po svokrovej smrti, ktorý skonal 17. septembra 1877 v Utekáči.

Dcéru Karolínu poslala jej matka k tete Hudíkovej na výchovu a štúdium do Rožňavy. Keď dosiahla dospelosť, mala sa vydať za lekára Šípku, čo však odmietla a opustila dom svojej tety. V Jelšave sa cestou domov zoznámila s budúcim manželom Jánom Kossuchom, ktorý neskôr zohral významnú úlohu v živote sklárne v Katarínskej Hute. Svoj sobáš s Katarínou Kuchinkovou zaznamenal v svojej modlitebnej knižke takto: „ Z riadenia božieho a z milosti božej, Ján Kossuch uzavrel manželstvo s Karolínou Kuchinkovou dňa 24.mája 1836. Sobáš bol na Lome v katolíckej kaplnke v župe Gemerskej, neďaleko erárnej huty, kde mojej manželky rodičia toho času vyššie spomenutú hutu mali v prenájme.“

František Kuchinka ešte v roku 1841 postavil na panstve rodiny Sentiványovcov (Szentiványi) v Cinobanskej doline pod Striebornou novú sklársku hutu, ktorú pomenovali na pamiatku po svojej v roku 1840 zomretej matke Katarína (neskôr známu ako Katarínska Huta). Túto hutu František postavil s úmyslom, že ju prenechá svojmu najmladšiemu bratovi Štefanovi. Ten sa však v roku 1845 stal zaťom vtedajšieho nájomcu sklárne v Utekáči Antona Pichlera. Svokor mu neskôr prepustil jej prenájom. Zároveň začal árendovať hutu v Sihle. Vďaka tomu sa za pomerne krátku dobu kapitálovo celkom slušne vzmohol. V utekáčskej hute zasvätil do tajov sklárskej výroby, ale hlavne do obchodného podnikania najstaršieho syna Gejzu (pôvodne krsteného ako Viktor!). Gejza Kuchinka sa 17. januára 1870 oženil so svojou sesternicou Hermínou Kuchinkovou z Hornej Bzovej. Po sobáši sa presťahovali do sklárne v Samoterči. V roku 1874 bývali už v Utekáči, kde sa po otcovej smrti 6. decembra 1873 stal vlastníkom tamojšej sklárskej huty. Menší podiel zdedil aj zo sklárne v Samoterči.

Pri výstavbe Katarínskej Huty hmotne vypomohol švagor Ján Kossuch, odborníkov na výrobu skla poskytol otčim Ján Zajtler. František Kuchinka stál na čele sklárne v Katarínskej Hute v rokoch 1840–1849. Podrobne poznal všetky úskalia podnikania v sklárskom priemysle z čias strávených v Sihle. Veľkou pomocou mu bol Ján Kossuch, ktorý sa staral o propagáciu a predaj sklárskych výrobkov, a tak sa mohol František venovať výlučne výrobe. Ján Kossuch sa narodil 24. júna 1813 v Kameňanoch v Gemerskej župe. Pochádzal z chudobných pomerov, rodičia mu však dopriali vzdelanie v oblasti obchodu. Teoretické poznatky zo škôl prepojil s praktickými skúsenosťami a už v máji 1835 si otvoril v Jelšave svoj vlastný obchod. Nezanedbával ani spoločenský život, ktorý mu pomáhal rozvíjať obchodné kontakty.

Po sobáši s Karolínou svoj obchod v Jelšave zveril do rúk svojmu švagrovi Jozefovi, ktorý ako jediný z bratov neprejavil záujem o sklárstvo. On sám sa ujal vedenia huty v Doline a v roku 1838 sa presťahoval do Pešti, aby tam sprostredkoval predaj výrobkov zo sklární Sihla, Dolina a Utekáč. Dňa 12.februára 1843 sa stal členom peštianskeho sklárskeho cechu. Poznal väčšinu majiteľov sklárskych hút z územia dnešného Slovenska, a tak ho sklárski podnikatelia často vyhľadávali, keď chceli preraziť na peštiansky trh. V roku 1844 sa vrátil späť a začal podnikať v Lučenci. Tam vzal do prenájmu krčmy, pivovary, právo na vyberanie trhovného. Nechal postaviť pálenicu a hospodárske budovy. Podarilo sa mu tak prepojiť poľnohospodárstvo s priemyslom. Jeho veľkolepé plány boli prerušené vypálením mesta Lučenec v roku 1849. S celou rodinou sa presťahoval do Katarínskej Huty. Dostaval železiareň v Cinobani a do Lučenca sa už nevrátil. Koncom roku 1849 František Kuchinka Katarínsku Hutu vymenil za železiareň. Ďalšie osudy huty Katarína sa už odohrávali pod vedením Jána Kossucha.

Skoro všetci majitelia sklární boli najprv výrobcami a len potom sa zdokonaľovali v obchodných záležitostiach. U Jána Kossucha to bol jav opačný. Zvýšil produkciu rafinovaného skla, najmä brúseného, ktoré bolo na trhu rovnako vyhľadávané a hodnotené ako český krištáľ. Jeho snahou bolo zriadiť modernú brusiareň na parný pohon, čo sa však podarilo až tri roky po jeho smrti. Žil skromne, investoval, aby upevnil a zvýšil aktivitu podniku, ktorého prosperita vyžadovala viac a viac tvorivej práce. Bol otvorený novým ideám a kráčal s dobou, občas ju dokonca predchádzal. Oddychoval rád v kruhu svojej rodiny. S manželkou Karolínou mali deväť detí, z ktorých sa mu podarilo vychovať len štyri: Júliusa Štefana (4.2.1841), Hermínu Máriu (10.3.1842), Etelku Bertu (20.10.1843) a Irmu Máriu (24.3.1847). Jediný syn Július Štefan ako dieťa vážne ochorel a hrozilo, že Kossuch nebude mať mužského nástupcu. Vďaka túžbe a viere Karolíny syn prežil a mal pokračovať v šľapajach svojho otca. V r.1860 sa stal ako 19-ročný mladík bez skúseností správcom huty. Ján Kossuch si uvedomoval, že jeho mladý syn potrebuje po svojom boku spoľahlivého a najmä skúseného odborníka, preto k nemu postavil svojho verného zamestnanca, dôverníka Jakuba Sichera.

Július Štefan nebol riaditeľom v pravom slova zmysle, ale pánom s vysokými nárokmi. Oddal sa hre v karty a stal sa notorickým dlžníkom. Jeho maniere a nedostatky sa snažila matka Karolína prekrývať.

Ján Kossuch vydal svoju dcéru Hermínu Máriu za obchodníka Jozefa Brunnera ( neskôr Bárdosa), ktorý mal svoj obchod v Norimbergu. Po svadbe ho Kossuch požiadal, aby zanechal svoj obchod a prebral vedenie veľkostatku a obchodu v Pešti.

Kossucha sa zmocňovala čoraz viac srdcová choroba. Všetci potomkovia, okrem jediného syna, sa zhromaždili v Katarínskej Hute, aby sa rozlúčili s umierajúcim otcom. Ján Kossuch poslednýkrát vydýchol dňa 27.augusta 1863.

Mesiac po jeho smrti prečítal František Kuchinka pred celou rodinou závet, v ktorom odkázal správu majetku svojej žene Karolíne, v obave, aby nezodpovedný syn nestratil celý majetok. František sestre prisľúbil pomoc. Dcéru Etelku Bertu vydala 6 týždňov po pohrebe za Pavla Szentmiklósyiho, syna podžupana Novohradskej župy. Dva týždne po svadbe rozdelili a určili písomne v „triednom pakte“ vedúce miesta členom rodiny na jednotlivé majetkové celky. Vedenie sklárne ako materský podnik bol rezervovaný pre syna Júliusa Štefana, Jozef Bárdos ako rodený obchodník bol určený ako vedúci skladu a obchodu so sklom v Pešti. Pavlovi Szentmiklósyimu zverili železiareň v Pešti.

Syn Július Štefan síce dostával mesačný plat, ale k vedeniu sklárne sa veľmi nemal. Chodil po hute s palicou, žartoval s robotníkmi, avšak poprední robotníci a úradníci ho nebrali vážne. Ostatní členovia rodiny sa hašterili, neplnili svoje úlohy a priživovali sa na podniku. Márnomyseľnosť syna prinútila Karolínu dať syna pod tútorstvo. Mladý pán sa rozhodol, že odcestuje do Ameriky pod zámienkou, že tam uplatní svoje vedomosti o sklárstve a začne nový život. Spočiatku býval u svojich známych, potom nadviazal známosti s vysťahovanými sklármi a keď sa mu nepodarilo získať miesto, bol nútený prijať hocijakú prácu, a to napríklad miesto zubného technika. Počas neprítomnosti „mladého pána“ sa o skláreň podľa inštrukcií nebohého pána Kossucha staral naďalej Jakub Sicher.

V Amerike bol viac než rok, keď sa rozhodol vrátiť späť domov. Svojej matke priviezol papagája, aby ak zväčšil matkinu radosť zo svojho návratu. Tá ho nahovárala do ženby. Aby mu ženbu uľahčila, zrušila rozhodnutie o tútorstve aj proti vôli a bez súhlasu svojho brata Františka. Vdova a syn bývali v kaštieli, ktorý v roku 1862 dal postaviť Ján Kossuch.

Karolína svoju najmladšiu dcéru Irmu Máriu vydala za advokáta Jozefa Eleöda Stanislava. Sobáš prebehol dňa 14.mája 1867 a od tej doby sa začali uskutočňovať nezrealizované sny Jána Kossucha. Pár týždňov predtým sa oženil Július Štefan s Pavlou Szillásyiovou, dcérou zemana z Lučenca. Toto manželstvo sa však po synovej smrti rozpadlo a manželka Júliusa opustila pre jeho neadekvátne a rozmarné správanie. V júni 1872 navždy opustil proti vôli svojej matky Katarínsku Hutu. Umrel v roku 1891.

Karolína sa tešila z manželstiev všetkých svojich detí a naďalej sa snažila budovať a rozvíjať rodinný podnik. Do obchodných jednaní sa púšťala spolu so zaťom Eleödom Stanislavom. V roku 1868 odkúpila v Lovinobani lesné hospodárstvo, ako aj továreň na kameninu v Kremnici.

Nezrovnalosti v rodine dosahovali stále väčšie rozmery, takže Karolína poverila svojho zaťa — advokáta, aby usporiadal majetkové pomery rodiny. Mladý zať po krátkom čase predložil svoju osnovu, stanovenú pre vznik novej firmy, postavenej na báze účastinárskej spoločnosti, ale bez toho, aby kapitálová účasť mohla slúžiť záujmom špekulácií. Rokovania nad predloženou osnovou nemali konca kraja. Dňa 14.júna 1869 podpísali členovia rodiny zmluvu a firma bola zapísaná do firemného registra. Cieľ rodinnej spoločnosti, ktorá bola založená, aby niesla trvalú spomienku na meno zakladateľa Jána Kossucha, pozostával vo výroku Posilňovať a zveľaďovať hmotnú a morálnu silu rodiny. Jozef Eleöd Stanislav bol poverený vedením účtovníctva a dozorom nad sklárňou. Po roku 1870 odkúpil ďalšie dve sklárne v Hámri a Látkach.

V roku 1870 umrel zakladateľ Katarínskej Huty, vtedajší majiteľ Cinobanskej maše, František Kuchinka. Až do svojej smrti úspešne podnikal v baníctve a hutníctve v Cinobani a na okolí. Manželstvo s Annou Lodererovou bolo bezdetné, a tak sa dedičom jeho rozsiahleho majetku stal synovec Július Kossuch.

Vdova ostala sama a na staré kolená viedla naďalej skláreň. V roku 1873 síce epidémia cholery obišla panstvo v Katarínke, avšak najstaršia dcéra Kossuchovcov Hermína Mária epidémii podľahla.

Vdova Kossuchová sa rozhodla pre svojich veriacich robotníkov postaviť v hute kaplnku k úcte svätej Kataríny. Kostol nakoniec postavili na kopčeku za kaštieľom nad brusiarňou. Dňa 20.augusta 1886 bol kostol vysvätený za prítomnosti dekana Valihoru a farára Morvaya. Výročia vysviacky kostola ustanovili za tzv. frajšprech, t.j. povyšovanie sklárskych a brusičských pomocníkov na mladých majstrov. Tento slávnostný akt vykonávala Kossuchová ako majiteľka závodu, a pri tej príležitosti darovala každému novému majstrovi jeden kremnický zlatý dukát.

Robotníci sa na Karolínu často obracali so svojimi problémami a hľadaním riešení. Starala sa o ženy po pôrode a o chorých. V roku 1901, práve keď stavali železničnú trať do Katarínskej Huty, v nemocnici v Pešti 86-ročná vdova Kossuchová umrela. V máji, keď odovzdávali dráhu do premávky, doviezol práve prvý vlak jej pozostatky v kovovej truhle, aby ich uložili v krypte pod kaplnkou po boku manžela a syna.

Smrťou starej Kossuchovej sa symbolicky uzavrela jedna etapa v živote sklárne Katarínska Huta.

Sklárski podnikatelia Kuchinkovci, hoci pochádzali zo slovenského prostredia, sa k svojmu národnostnému pôvodu nepriznávali a za Slovákov sa nepovažovali. V multinacionálnom Uhorsku pragmaticky využili šancu a hlásili sa k vládnucej maďarskej národnosti. To im po viac generácii uľahčovalo zväčšovať svoj kapitál a umožňovalo hospodársky aj spoločensky profitovať.

Autor textu: Mgr. M. Škodová, etnologička NMG

Literatúra

ŽILÁK, Ján. Rodina Zahnová v slovenskom sklárstve. In: Obzor Gemera, roč. XXI., 1990, č. 2 ŽILÁK, Ján — HLODÁK, Pavol. Zrod a vývoj slovenského skla. Sklárne stredného Slovenska. Kalinovo: Kermat, s r.o., 2012, 256 s. ISBN 978–80–971049–0–0 ŽILÁK, Ján — KAFKA, Richard -REPČOK, Štefan.: Sklárne v Malohonte. Bratislava , 2001, 156 s. ISBN 80–966966–1–0 Kronika sklárne Katarínska Huta, zost. Jozef Stanislav Eleöd

Uložte si tento príspevok, budeme ho aktualizovať :)

Príbeh ženy sklárskeho rodu z pohľadu historika…

Karolína Kossuchová (Kuchynková) 1815–1901

Karolíny nad vstupným portálom kostola v Katarínskej Hute. Zdroj: Zbierkový fond NMG

Karolína Kossuchová, rodená Kuchynková, sa nezmazateľne zapísala do dejín Novohradu ako jedna z najvýraznejších postáv stojacich za rozvojom novohradského sklárstva.

Narodila sa v roku 1815 v rodine Jakuba Kuchynku ( používala sa forma Kuchinka, Kuhinka). Mala sedem súrodencov z čoho boli šiesti chlapci a jedna sestra. Dospelosti sa dožila ona a jej päť bratov. Potom čo Jakub Kuchynka náhle umrel vzala si jeho žena za muža rožňavského zlatníka Jána Zeitlera. Ten neskôr ako úspešný podnikateľ prevzal do nájmu sklársku kráľovskú hutu v Sihle, kde sa tajom a kráse sklárskej výroby priučili aj jeho adoptívni synovia. Rodina Kuchynková sa takto nezmazateľne zapísala do dejín sklárstva ako v Uhorsku tak aj na Slovensku. Karolínu matka vychovávala k vedeniu domácnosti a spoločenskej etikete. Poslala ju k svojej sestre — Hudíkovej do Rožňavy, kde mala prístup k vzdelaniu a bola z nej vychovaná mladá dáma súca na vydaj. Jej teta, familiárne nazývaná “Hudík Tante“, vybrala Karolíne aj budúceho ženícha. Bol ním doktor Šípka, muž v “najlepších rokoch“. Svadba už mala dohodnutý aj dátum. Matka doniesla zo Sihly aj svadobné šaty, ale mladá nevesta rázne nesúhlasila a na protest odišla od tety späť do Sihly. Cestou sa aj s matkou zastavili v Jelšave, kde mal svoj obchod so zmiešaným tovarom mladý obchodník Ján Kossuch ( používala sa aj forma Kožuch).

Ján Kossuch pochádzal z gemerskej rodiny chudobného cestára Mateja a matky Márie rodenej Beranovej. Rodičia mohli poskytnúť mladému Jánovi len vzdelanie na nižšej evanjelickej strednej škole v Rožňave. V treťom roku ho dali do učenia v menšom obchode, kde sa naplno prejavil jeho talent vo vedení predaja. Po vyučení si našiel miesto v obchode v Rimavskej Sobote. Tam získal prehľad o vedení väčšieho obchodu v sídle gemerskej župy. Ako vzhľadný a pozorný mladý muž vychovaný k usilovnej práci, si v Jelšave založil v roku 1835 obchod s rozličným tovarom.

Z času na čas sa mladý obchodník objavil aj v dvore zámožných prenajímateľov sklárskej huty v Sihle. Tu si s mladou Karolínou vzájomne padli do oka. Keď matka Katarína odsúhlasila jej voľbu, tak sa v máji 1836 v Kokave nad Rimavicou vzali.

Mladý pán Kossuch sa vďaka svojej manželke Karolíne dostal do styku so sklárskym priemyslom, ktorému nadobro upísal zvyšok svojho života. Obchod v Jelšave prepustil svojmu švagrovi Jozefovi Kuchynkovi a sám sa zhostil spravovania sklárne v Doline, ktoré mu ponúkol manželkin otčim Zeitler. Kossuch viedol hutu od 1. januára 1837 do 12. novembra 1838. V tom čase sa presťahoval do Pešti , kde predával výrobky zo sklární Sihla, Utekáč a Dolina v ich obchode na Hornom dunajskom rade. V roku 1843 tu získal členstvo v peštianskom sklárskom cechu. Bolo mu umožnené prevziať Zippeho sklad a obchod so sklom. Svoj obchod mal v dome pána Vodianera na Tržnej okružnej ceste. V Pešti sa mu podarilo etablovať a Karolína ho sprevádzala a podporovala.

Kossuch nadobudol značný majetok a ten sa rozhodol investovať bližšie k domovu. V roku 1844 sa usadil aj s Karolínou v Lučenci. Tu vzal do nájmu všetky kráľovské krčmy a pivovary. V meste prenajal pozemok, kde dal vybudovať pálenicu a hospodárske budovy. V podnikaní sa mu tak darilo, že v roku 1848 postavil železiareň v katastri obce Cinobaňa.

Mladému páru sa narodilo šesť detí z čoho dve Izabela a Ľudovít sa dožili len prvého roku. Ostali im syn Július Štefan (1841) a tri dcéry Hermína Mária (1842), Etelka Berta (1843) a Irma Mária (1847). Syn Július Štefan krátko po narodení ochorel a jeho život doslova visel na vlásku. Karolína sa utiekala okrem modlitieb aj k rôznym poverám a potom čo sa syn uzdravil venovala mu omnoho väčšiu pozornosť. Malo to za následok, že syna prehnanou pozornosťou rozmaznala. Stal sa doslova jej slabosťou.

Karolína Kuchynková a Ján Kossuch, Zdroj: internet

Do života mladej rodinky Kossuchovej, výrazne negatívne zasiahli dejinné udalosti revolučných rokov 1848–1849. Mesto Lučenec bolo veľmi ťažko postihnuté rabovaním a vypálením cárskymi vojakmi. Celý majetok Kossuchovcov na území mesta a v jeho okolí bol zničený a vyrabovaný. Samotná rodinka bola nútená, pred neistou situáciou, ujsť z Lučenca. Karolína s najmladšou dcérou v batôžku s celou rodinou utiekli ťažko schodnými cestami do Katarínskej Huty, kde sa ukryli.

Po tejto tragédii sa Ján Kossuch rozhodol naplno venovať pozornosť železiarni. Spolu so ženou ostali zatiaľ u jej brata a majiteľa sklárne Františka. František Kuchynka, tu v lokalite po starom železiarskom hámri, spolu s bratmi vystaval s roku 1841 skláreň, ktorú pomenoval po svojej aj Karolíninej matke Katarínou. Ján Kossuch si za odstupné s Františkom Kuchynkom koncom roky 1849 vymenili vlastníctvo fabrík. Zrejme tu zavážil fakt, že Kossuch ako skúsený obchodník so sklom mal omnoho väčšie skúsenosti pri predaji výrobkov zo sklárne než železiarne. A Františkovi sa zas zišlo odstupné od Kossucha pri ďalšom podnikaní. Tak sa Karolína od roku 1850 dostáva do Katarínskej Huty, s ktorou sa neskôr bude neodmysliteľne spájať.

Ján Kossuch úspešne zveľaďoval skláreň a spolu s ním ho podporovala aj Karolína s deťmi. Naplno sa venoval rozvoju svojho podnikania a zveľaďovaniu sklárne. Karolína sa starala o deti a viedla domácnosť. Rodina žila striedavo v byte v Pešti, kaštieli Ajke a kaštieli v Katarínskej Hute, ktorý Karolína zdedila po bratovi. Karolína bola pevnou oporou svojmu mužovi. Len jej jedinou slabosťou ostal syn Július Štefan. Už od mladosti ho zahŕňala prehnanou starostlivosťou, čo sa negatívne prejavilo aj pri jeho štúdiách. Keď ho rodičia poslali do škôl, boli s ním pre jeho nedisciplinovanosť len problémy. Prekladali ho z jednej školy na druhú. Neskoršieho ho dali zapísať do obchodnej školy, ale s učením sa veľmi netrápil a stal sa vojakom. Keď ho na vojenčine za nedisciplinovanosť potrestali väzením, napísal domov, matka sa ho hneď vybrala zachraňovať. Keď sa vrátia domov tak dlho prosila svojho manžela Jána kým nezaplatil 1200 zlatých aby ho oslobodili. Július Štefan bol pri vojsku dva roky, ale nedosiahlo tam žiadnu hodnosť. Dňa 26. júla 1860 sa dostal domov. Tu v sklárni mu matka Karolína po dlhom presviedčaní manžela vybavila post správcu huty. Tak sa ako 19 ročný neskúsený a nezodpovedný ujal dôležitej funkcie.

Karolína bola spokojná, že presadila syna za správcu sklárne Katarínskej Huty. Podľa jej mienky nemohol jej syn predsa mať podradnejšie zamestnanie ako miesto riaditeľa továrne, hoci otec stále nesúhlasil. Aby bol v rodine pokoj, otec na to pristúpil napriek tomu že si bol vedomý toho, že kto sa nenaučil poslúchať ten nebude vedieť ani rozkazovať. Pre zabezpečenie nerušeného chodu sklárne pridelil k synovi svojho verného zamestnanca Jakuba Sichera ako dôverníka. Sicher bol uňho zamestnaný skoro 15 rokov a mal bohaté skúsenosti. Kossuch ho poveril dohľadom nad hospodárením v sklárni. Július Štefan nebol skutočnosti v pravom zmysle riaditeľom, ale stal sa z neho len pán s vysokými nárokmi, ktorý sa sebavedome chvastal. Začal s venovať hazardu, kde si narobil dlhy a tým ohrozil budúcnosť sklárne i svoju.

Ján Kossuch vydal svoju 18 ročnú dcéru Hermínu Máriu za obchodníka Jozefa Brunnera (neskoršie sa premenoval na Bárdosa), ktorý mal svoj obchod v Norimbergu. Sotva 4 mesiace po svadbe ho Kossuch vyzval, aby svoj podnik zlikvidoval a prevzal vedenie nad veľkoskladom a obchodom v Pešti čo aj Bárdos realizoval.

O ruku druhej, a Jánovej najobľúbenejšej dcéry Etelky Berty požiadal mladý pán Pavol Szentmiklóssy, ktorého do Katarínskej Huty priviedol Július Štefan.

Ján Kossuch usilovne budoval firmu popritom si však aj tento jeho zápal vyžiadal daň v podobe srdcovej choroby. Už potom čo cítil, že dlho žiť nebude ustanovil v poslednej vôli za univerzálnu dedičku celého svojho majetku aj firmy svoju ženu Karolínu. Predtucha Jána sa naplnila 27. augusta 1863, kedy v kruhu rodiny v Katarínskej Hute umrel.

Karolína sa tak razom ocitla v pozícii ktorú predtým nemohla vôbec očakávať. Ján to vedel a ako pomoc svojej žene zaviazal jej brata Františka skúseného sklárskeho podnikateľa. František jej samozrejme ochotne poskytol všetky svoje vedomosti pri vedení rodinného podniku.

Šesť týždňov po smrti manžela vydala jeho najmilšiu dcéru Etelku Bertu za Pavla Szentmiklósyiho, ktorý bol z dobrej a váženej rodiny, pretože bol synom podžupana Novohradskej župy. Ale vdova v ňom veľkú oporu nemala, lebo ona nevedela dobre maďarsky a on zas nevedel slovensky.

Najväčší problém tu bol spočiatku s jej synom Júliusom Štefanom, ktorý síce vystupoval ako riaditeľ, no reálne na túto pozíciu vôbec nemal ani schopnosti ani talent. Preto ho na radu svojho brata Františka dala pod starostlivosť tzv. “tútorstvo“ čím mu obmedzila možnosti rozhodovať až do dosiahnutia jeho plnoletosti. Na to odišiel do Ameriky. Chcel ukázať ako sa sám o seba vie postarať. Akokoľvek sa však snažil zdanie a jeho priania sa nestali realitou a tak po viac ako jednom roku sa znenazdajky znovu objavil v Katarínskej Hute.

Medzitým začala vdova plniť vôľu svojho manžela a zmodernizovala skláreň kde nechala ako v prvej sklárni v Uhorsku vybudovať v roku 1866 modernú brusiareň. Stroje na brúsenie poháňal parný stroj. Výrazne tým stúpla produkcia kvalitného brúseného skla, tak veľmi žiadaného zákazníkmi na domácom a svetovom trhu.

Vdova rozdelila starosti s majetkom medzi svoje deti a ich životných partnerov. Vedenie Sklárne ako materských podnik bol rezervovaný pre syna Júliusa Štefana. Jozef Bárdos (Brunner) ako rodený obchodník bol určený ako vedúci skladu a obchodu so sklom v Pešti. Pavlovi Szentmiklóssymu zverili železiareň v Pešti. Nestalo sa však to čo od nich požadovala a jednotliví správcovia majetkových celkov sa medzi sebou hašterili a vzájomne očierňovali. V takomto rozpoložení požiadal o ruku jej najmladšej dcéry Irmy Mária mladý advokát Jozef Eleőd-Stanislav.

Medzitým sa rozhodol oženiť aj syn, ktorý si vzal za ženu dcéru zemana z Lučenca Pavlu Szilassyovú. Svadba bola okázalá a výstavná pričom hostiteľom bol brat Karolíny František Kuchynka.

Po počiatočnom váhaní Karolína privolila aj zväzku svojej najmladšej dcéry s Jozefom Eleődom-Stanislavom. Svadbu mali v máji 1867 a tento zväzok bol, okrem nevesty, výnimočne prínosným aj pre Karolínu.

Potom čo všetky jej deti už boli manželstvách bola veľmi spokojná a rozhodla sa ďalej zveľaďovať svoj majetok. Do všetkých obchodných jednaní vstupovala spolu už so svojím najmladším zaťom Jozefom Eleődom-Stanislavom. Už roku 1868 Odkúpila od rodiny Kuchynkovcov v Lovinobani hospodárstvo a lesné pozemky, ktoré poskytovali sklárni zásobovanie drevom a taktiež skladovacie možnosti pre produkciu. V tom istom roku 1868 spolu so svojím synom a zaťom v Kremnici kúpili slávnu kameninovú továreň. Od tých čias až do znárodnenia skláreň a kameninová fabrika pracovali pod tým istým výrobným menom a to Ján Kossuch. V dôsledku rozhádaných rodinných pomerov sa rozhodla poveriť Jozefa Eleőda-Stanislava aby usporiadal majetkové pomery firmy. Firma Ján Kossuch skláreň v Katarínskej Hute bola v roku 1869 prebudovaná na akcionárskom základe, pričom však všetky jej akcie ostali v držbe členov rodiny. Jozef-Eleőd Stanislav viedol účtovníctvo a dozeral na chod sklárne. Karolína v sklárni ostala ako čestný člen a významná osobnosť spojená s jej produkciou. Už rok nato bola spoločnosť tak úspešná, že odkúpila dve sklárne a to neďalekú skláreň na Látkach a skláreň Hámor v ďalšej doline východne od Katarínskej Huty.

Zároveň v roku 1870 umrel pôvodný zakladateľ sklárne v Katarínskej Huta František a nezanechal po sebe žiadneho potomka. Syn Karolíny dedil časť jeho majetku. Akonáhle sa dostal takouto cestou k majetku prestal mať záujem o prácu v sklárni a začal sa venovať hazardu a svojim záľubám. Mladý Kossuch mal v manželstve dve deti chlapca a dievčatko. Svojim hýrivým spôsobom života, však teplo jeho rodinného krbu vyhaslo. Potom čo mu na záškrt zomrel syn sa rozhodla jeho žena od neho odísť aj s dcérou. Rozhodla sa tak v roku 1872, keď Július Štefan znovu hýril a “kartoval“ v Lučenci. Keď sa vrátil po prehýrenej noci domov, žena s dcérou tam už neboli. Preto sa rozhodol, že sa nadobro presťahuje do Pešti .

Skláreň bola vďaka múdremu rozhodnutiu Karolíny zverená odborníkom a tí dokázali jej sklo vyrábať v takej kvalite aké jej získali uznanie a dopyt doma i v zahraničí. Svedčia o tom aj ocenenia ktoré jej výrobky získali. V roku 1873 vo Viedni na svetovej výstave to bola záslužná medaila, v roku 1876 v Segedíne na krajinskej výstave záslužná medaila, v roku 1878 v Paríži na svetovej výstave strieborná medaila a v roku 1879 v Belehrade na krajinskej výstave zlatá medaila. Skláreň bola ďalej zveľaďovania Jozefom Eleődom-Stanislavom. Skláreň zamestnávala230 až 300 robotníkov a sklo vyvážala do Srbska a Rumunska, Haliče, Ruska a Turecka a na domáci trh. Popri nej existovalo taktiež hospodárstvo spojené aj s pasením oviec a výrobou vlny a produkciou syra. V sklárskej osade existovala učňovská škola a aj gazdinská škola pre dievčatá robotníkov. Tu Karolína vyučovala ženy úradníkov vareniu, pečeniu, upratovaniu, šitiu a záhradníctvu. Fungovala tu lekárska ambulancia, kde ordinoval lekár z Rovnian. Sklári mali v osade taktiež obchod s rozličným tovarom krčmu aj jatku. Skláreň podporovala svojich starých, invalidov a práceneschopných.

V roku 1882 v sklárni dal Jozef Eleőd-Stanislav postaviť plynové generátory na výrobu plynu z dreva, ktorým sa vykurovali sklárske pece. Vďaka novým typom pecí sa zmenili aj pomery sklárni sa zaviedol pravidelný pracovný čas a výrobky boli kvalitnejšie a lacnejšie. Od panstva Szentiványiovcov boli odkúpené pozemky pod sklárňou, čím bola zabezpečená do budúcnosti.

Pri vysviacke nových pecí svätiaci farár Morvay z Brezničky naznačil, že by bolo dobré keby v sklárskej osade bol chrám. Karolína si jeho želania vzala za svoje a na počesť svojho manžela nechala v roku 1886 postaviť nad sklárňou a nad svojím kaštieľom kostol zasvätený svätej Kataríne. Na jeho výstavbe sa zúčastnili všetci obyvatelia sklárskej osady a jeho výzdobu, najmä honosné lustre, spravili sami sklári. Skláreň začala vyrábať viac číreho a brúseného skla, pričom sklo zelené a tabuľové sklo sa tu prestalo produkovať. Veľké množstvo skla vyrábali pre americký trh.

Milovaný syn Július Štefan zomrel v roku 1891, čo Karolínu značne oslabilo a zdravotne jej priťažilo.

V roku 1896 boli odkúpené lesy v okolí sklárne čím bolo zabezpečené dostatočné množstvo dreva potrebného na prevádzku.

Samotná majiteľka sklárne vdova Karolína Kossuchová bola braná ako matka celej osady. Familiárne je volali “stará kožúška“. Počas každoročného povyšovania sklárskych a brusičských pomocníkov za mladých majstrov zvaného aj “frajšprech“, konaného vždy na “Štefana” 26. decembra, dala každému “frajšprechovanému“ jeden zlatý kremnický dukát. Všetci sklári sú veľmi vážili. Robotníci k nej mali najúprimnejší vzťah a keď sa v niektorých otázkach s vedúcim sklárne alebo hospodárstva nepohodli obrátili sa na ňu ako na poslednú inštanciu doslova matrónu osady. Ona vždy všetko vyriešila.

Keď stratila milovaného syna cítila sa už slabá a unavená. Chodievala na malom kočiariku, v ktorom bol zapriahnutí malý koník. Keď sa žene niektorého zamestnanca narodilo dieťa zaniesla mu kuraciu polievku. Chorým nosila zaváraniny a pomohla radou.

Karolína zomrela 29. septembra 1901 vo veku 86 rokov. Pochovaná bola 1. októbra 1901. Rakva s jej pozostatkami do uložená v krypte pod kaplnkou sv. Kataríny po boku manžela a syna. Zaujímavosťou je, že na jej pamiatku a počesť je od roku 1903 nad vstupným portálom do kaplnky v Katarínskej Hute umiestnená farebná podobizeň Karolíny na zložených farebných kachliciach. Vyhotovila ho Judit Horváthová. Pričom na jej podobizni je aj značka kameninovej továrne v Kremnici. Alebo to môže byť tiež považované za symbol sv. Kataríny, ktorej atribútom bolo zlomené mlynské koleso a “C“ ako prvé písmeno jej mena a zobrazenie patrí jej, keďže drží v ruke palmu symbol víťazstva v tomto prípade nad hriechom mučeníckou smrťou. Verzií je viac, a vnímavý záujemca má možnosť si vybrať.

Karolína preukázala celým svojím životom ako dokáže nežná a navonok slabá žena rozvíjať svoj talent v tak náročnom a nebezpečnom podnikaní akým sklárska výroba je.

Jej smrťou skončila jedna éra v existencii sklárne, ktorá dodnes pracuje a má už 180 rokov.

Autor textu: Mgr. Š. Chrastina, historik NMG

Použitá literatúra a pramene:

• Jozef Stanislav-Eleőd zost. Bárta Ján.: Kronika sklárne Katarínska Huta, 96 s. Lednické Rovne 1950
• Žilák, Ján; Hlodák, Pavol.: Zrod a vývoj slovenského skla. Sklárne stredného Slovenska. Kalinovo: Kermat, 2012, 256 s. ISBN: 978–80–971049–0–0
• Búza, Péter.: A Kossuch Ház, Képek egy polgár család albumból. Budapest: Száz Magyar falu könyvesháza, 2004, 227 s. ISBN: 9799638633148
• Fotografia Karolína Kuhinka https://photos.geni.com/p13/24/8a/0c/ef/53444847bdd8f63d/kuhinka_karolina_large.jpg
• Fotografia Janos Kossuch https://photos.geni.com/p13/58/56/53/74/53444847bdd646bd/kossuch_janos_original.jpg