Ako sme (ne)behali Jeseníky

Pochádzam z hornatého regiónu a vždy vo mne bolo nutkanie loziť hore dole niekedy aj do strán po kopcoch. Nič nenahradí pocit spoznávať svet z výšky. Vidieť všetky krásy prírody, spletitosť riek, vôňu čučoriedok a lúče zapadajúceho slnka meniace sa zo dňa na deň. Jedna vec čo sa mi poslednou dobou najviac prihovára je behanie spojené s horami. Najmä tými slovenskými, ktoré beriem ako skrytý poklad. Nanešťastie k nim sa dostanem až o pár mesiacov. Teraz som dlhodobejšie v Česku a musím hľadať hory, ktoré mi nespadnú do lona ako 3 oriešky Vladimírovi Menšíkovi vo filme Tři oříšky pro Popelku. Pozitívum je, že aj tu je tých hôr habadej, no sú nižšie a kratšie ako na Slovensku.

Už dlhšie som sa snažil trénovať vytrvalosť pri behu. Jeden týždeň som zabehol aj 90km. Veril som si, že dokážem aspoň z časti zabehnúť 60km trasu cez Jeseníky. Bola to výzva, ktorá sa zdala menej a menej reálnejšia s prichádzajúcim štartom. No stále som mal nádej, že keď 20km, musím poznamenať že po rovinke, pre mňa nepredstavuje žiadnu výzvu, tak 60 km by som mohol zvládnuť. Teda aspoň s tempom 9 minút na km do kopca a z kopca by to bolo lepšie. Ako vždy som mal viac snov ako rozumu. Neberiem to ako zlú vlastnosť, beriem to ako osobného trénera, ktorý mi hovorí, kde sa môžem ešte zlepšiť. No povedzme si úprimne. Zabehnúť 60km so skoro neexistujúcou prípravou a chorým hrdlom bolo čisto naivné, ale zábavné.

Deň D.

Deň sa začal o štvrtej hodine ráno, kedy sa poslední študenti snažia dostať na intráky po zhýralej noci, ale pani vrátnička na nich iba pozerá a nechce ich vpustitť, lebo sa nepreukázali Isicom, ktorý aj tak niekde stratili. No na moje prekvapenie bolo veľa ľudí aktívnych o takomto nečase. Niekto si umýval zuby, varil alebo sa sprchoval. Ja som sa pripravoval na bolesť a sklamanie. Čo je celkom bežné pri štúdiu informatiky.

Vonku boli príjemne -2 stupne. Prebehli mi hlavou posledné myšlienky, či to nebol dobrý nápad. Už sa nedalo vycúvať. Batoh bol zbalený so všetkými dobrotami, ktoré majú v možných účinkoch zahrnuté aj laxačné procesy, niečo na hydratáciu a tyčinky, ktoré sa v takej teplote zmrazili kvalitnejšie ako kura v lidli. Mohol som ich používať namiesto kladiva pri zabíjaní klincov a stále by sa im nič nestalo. Možno by iba pokrivili klince. Nabudúce vyskúšam. Záhodou bolo, že som nestratil polovicu zubov pri hryzení. A samozrejme nemohla tam chýbať ryža v mlieku, ktorá sa rozliala do batohu a celý ho zašpinila.

Počas celej cesty vo vlaku som mrzol, ale podarilo sa mi na chvíľu zaspať, približne pri Olomouci. Aj napriek spánku ste ma mohli spoznať podľa triašky a toho, že som vyzeral ako šmolko. Modrá čiapka, modrá bunda. Možno aj kvôli tej zime a nedostatočnému oblečeniu som ochorel na ďalší deň. Kto vie či to bolo tým alebo tým, že som bol trošku chorý aj predtým. Stavil by som sa, že aj tak to mam z tých mobilov.

Keď sme začali bežať, tak sme stále mali nádej, že to nebude také zlé až prišiel kilometer číslo 3 a naklonená rovina lesom. Už sme začali striedať beh s odpočinkom pri kráčaní. Postupne sa čas behu skracoval a dĺžka odpočinku predlžovala. Dohodli sme sa, že do kopcov nebežíme a bežíme iba dole kopcom a po rovinke, ale aj toto bolo únavné. Stále sme išli do kopca. Nečudo, veď sme nastúpali 1500 výškových metrov z toho asi 1000 na prvých 15 km.

Ale to nebola najväčšia zábava toho dňa. Pravé radovánky sa začali na hrebeni, keď moje telo začalo dostávať kŕče. Aj so všetkou prípravou, ktorú som mal, a to bola dosť výdatná, som dostal približne 4x kŕče. Možno ich aj bolo viac, ale naučil som sa to nejako ignorovať. No v ten deň som bol viac než zlomný.

Okrem iného začalo fúkať a šmýkali sme sa na ľade a snehu. Dokázali sme ešte niečo zabehnúť, ale nebolo toho veľa. Celú cestu na vrch Praded sme iba kráčali. Na vrchu je taký hotel. Niečo malé ako moja schopnosť nedostať blbý nápad.

Zastavili sme sa tam v malej miestnosti, čo mala byť reštaurácia a dali sme si z našich zásob. Podotýkam, že všetko bolo zamrznuté. Aj tá ryža čo sa mi vyliala bola teraz ako kameň a ešte k tomu som nemal ani nič s čím by som to mohol zjesť. Zostáva mi zjedenie banán, tyčinka a energetický gél. Chvíľami som si myslel, že odpadnem. Bol som vysilený a ešte zostávalo 16km. Tie sme sa snažili aspoň trochu zabehnúť, aby sme sa zahriali, ale po 4km behu sme si povedali, že je potrebný krátky oddych, ktorý zároveň bol ukončením všetkého behania.

V ten deň sme sa ešte pokúsili urobiť niečo ako beh, ale obidvaja aj s mojim spolubežcom sme to tzv. “nefeelovali”.

Celkovo deň hodnotím ako veľmi pozitívny až na pár kopčekov, konkrétne všetky.

Ak si mám niečo odniesť z tohto dňa tak by to bolo, že nikdy neverte plastovým dózam, že dokážu udržať tekutejšiu kašu vo vnútri, keď s ňou cestujete.

DofE #SNP