Prvý ultrabeh, 03.10. 2020

6 rokov, skoro na deň presne, po mojom prvom maratóne v Košiciach (90. jubilejný ročník) som si zabehol moju najdlhšiu trať, 51 km. Treba povedať, že táto trasa mi behala po mysli už nejaký ten rok. Vzhľadom na jesenné maratóny som to však vždy odsunul. Paradoxne koronavírus vytvoril priestor na splnenie tejto méty.

Plánované maratóny v Helsinkách, Moskve a Dubline som odložil. Riziko by bolo vysoké. Otvorené okno som tak využil na prípravu pre 50 km trať. A bola to iná, ako v prípade maratónov. Zameral som sa hlavne na objemové tréningy a “nabehávanie” kilometrov. Doprial som si deň voľna, ktorý som využíval aktívne — plávanie a hlavne turistika, minimálne 20 km túra preverí pevnosť vášho svalstva.

Pred štartom

Deň behu padol na sobotu 3. októbra. Termín mi vcelku vyšiel, počasie bolo stabilné. Nevedel som do čoho idem, s malou dušou a veľkým odhodlaním som sa vydal na trasu Dolný Kubín — Ružomberok — Kraľovany — Dolný Kubín. Žiadne zázemie, aké býva štandardne pri maratónoch, sa prirodzene nedialo. Toto ma primälo uvažovať, čo si so sebou zobrať. Voda bola základ, bral som si cez 2 litre, niekoľko energetických tyčiniek a oravské korbáčiky (kvôli soli), no nezabudol som ani na vreckovky, mobil a kartičku poistenca.

Trať rozdelená na 3 úseky

Bežal som popri hlavnej ceste, a aj keď to znie nebezpečne, kvôli autám, behalo sa mi celkom dobre. Pokiaľ ste dobre označení a viditeľní, šoférovi dáte čas zareagovať, znížite riziko.

To preto, aby som sa zamyslene pozeral po vrchovinách, ktoré ma obklopovali. Nevnímajúc neutíchajúci sled prúdiacich áut. Zameraný na najbližší cieľ, raz to bola zákruta, inokedy koniec niekoľko kilometrovej rovinky, ba aj zástavka autobusu, kde som dopĺňal vodu, jedol korbáčíky.

Cesty….

Bežať sám, len so svojimi myšlienkami. Rozoberať a opätovne skladať rozhodnutia do nových perspektív. Vďaka čomu prestávam vnímať bolesť stehien, lýtok a vlastne celého tela, ktoré sa snaží bojovať a “kričať” prestaň, zastav, kašli na to. Hľadať silu v odhodlaní, tvrdohlavosti a nevzdať sa, pokračovať až do konca, taký to bol beh.

Autentické pocity v cieli

Nakoniec sa toto moje oddelené JA, s ktorým vediem tento rozhovor, opätovne spojí a preberáte sa posledných pár metrov pred cieľom. 51 km sa stáva realitou za slušný čas 4:38:34. V mysli mi znie veta: „Náročné cesty častokrát vedú k tým najkrajším cieľom“. Ledva kráčajúc hore schodmi sa teším na studenú sprchu, gauč a dobrý obed.

[embed]